Zdieľanie poznámky:
Obsah
Typ obsahu
265/1949 Sb.
Zákon
zo dňa 7. decembra 1949
o rodinnom práve.
Zmena: 61/1955 Zb.
Zmena: 15/1958 Zb.
Zmena: 46/1959 Zb.
Národné shromaždenie Československej republiky usnieslo sa na
tomto zákone:
Aby boly dané predpoklady pre vytvorenie manželstva ako
dobrovoľného a trvalého životného spoločenstva muža a ženy,
založeného zákonným spôsobom, ktoré ako základ rodiny bude slúžiť
záujmom všetkých jej členov i prospechu spoločnosti v súlade s jej
pokrokovým vývojom,
aby boly uvedené do života zásady Ústavy o rovnakom postavení
mužov i žien a právach detí bez rozdielu pôvodu a
aby bola zaistená ochrana manželstva a rodiny tak, aby rodina
bola zdravou základňou vývoja národa, ustanovuje sa:
HLAVA PRVÁ.
Manželstvo.
Časť prvá.
Vznik manželstva.
(1) Manželstvo sa uzaviera súhlasným vyhlásením muža a ženy
pred miestnym národným výborom, že spolu vstupujú do manželstva.
(2) Ak sa toto vyhlásenie snúbencov neurobí pred miestnym
národným výborom, manželstvo nevznikne.
(1) Manželstvo sa uzaviera pred miestnym národným výborom
povereným viesť matriky pre obvod, v ktorom má jeden zo snúbencov
bydlisko.
(2) Zo závažných príčin možno však povoliť uzavretie
manželstva pred iným miestnym národným výborom.
(1) Snúbenci sú povinní predložiť výpisy z rodnej matriky
a iné potrebné doklady a vyhlásiť, že im nie sú známe okolnosti,
ktoré by uzavretie zamýšľaného manželstva vylučovaly, a že je im
známy zdravotný stav obidvoch.
(2) Kto chce uzavrieť nové manželstvo, je okrem toho povinný
preukázať, že jeho skoršie manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené
za neplatné.
(3) Ak je zadováženie potrebného dokladu spojené s ťažko
prekonateľnou prekážkou, možno snúbencov oslobodiť od povinnosti
doklad predložiť.
Manželstvo sa uzaviera verejne a slávnostným spôsobom
v prítomnosti dvoch svedkov. Mimo úradovne miestneho národného
výboru možno manželstvo uzavrieť len zo závažných príčin.
Ak je život snúbenca priamo ohrozený, môže sa manželstvo
uzavrieť pred ktorýmkoľvek miestnym národným výborom a ani netreba
predložiť doklady ináč potrebné. I v takom prípade sú však
snúbenci povinní vyhlásiť, že im nie sú známe okolnosti, ktoré by
zamýšľané manželstvo vylučovaly.
(1) Zo závažných príčin možno povoliť, aby vyhlásenie
snúbenca, že vstupuje do manželstva, urobil jeho splnomocnenec.
(2) Plnomocenstvo sa musí dať písomne a osoba, s ktorou sa má
manželstvo uzavrieť, musí byť v ňom presne označená; ináč nie je
plnomocenstvo platné.
(3) Odvolanie plnomocenstva je účinné, len ak sa dozvie o ňom
druhý snúbenec pred tým, než urobí vyhlásenie, že vstupuje do
manželstva so splnomocniteľom.
Náboženské sobášne obrady sa dovoľujú; smú sa však vykonať až
po uzavretí manželstva podľa tohto zákona.
(1) Manželstvo nemôže sa uzavrieť so ženatým mužom alebo
s vydatou ženou.
(2) Neplatnosť manželstva sa tu vysloví z úradnej povinnosti.
(3) K výroku o neplatnosti takého manželstva nedôjde, ak
skoršie manželstvo zanikne alebo bude vyhlásené za neplatné.
(1) Manželstvo sa nemôže uzavrieť medzi príbuznými v priamom
pokolení, ani medzi osvojiteľom a osvojencom, dokiaľ osvojenie
trvá, ani medzi súrodencami, ani medzi osobami sošvagrenými
v priamom pokolení. Zo závažných dôvodov možno povoliť uzavretie
manželstva medzi osobami sošvagrenými v priamom pokolení.
(2) Neplatnosť manželstva uzavretého medzi príbuznými osobami
alebo medzi osvojiteľom a osvojencom sa vysloví z úradnej
povinnosti; o vyslovenie neplatnosti manželstva osôb sošvagrených
môže žiadať ktorýkoľvek z manželov.
(1) Manželstvo nemôže uzavrieť osoba stihnutá duševnou
poruchou alebo nedostatočne duševne vyvinutá. Uzavretie manželstva
možno takej osobe povoliť, len ak je jej zdravotný stav slučiteľný
s podstatou a účelom manželstva.
(2) O vyslovenie neplatnosti manželstva môže tu žiadať
ktorýkoľvek z manželov.
(3) K výroku o neplatnosti manželstva však nedôjde, ak duševná
porucha už pominula.
(1) Manželstvo nemôže uzavrieť osoba maloletá. Zo závažných
príčin možno povoliť uzavretie manželstva maloletému, staršiemu
než šestnásť rokov.
(2) Neplatnosť manželstva sa tu vysloví z úradnej povinnosti
alebo na žiadosť ktoréhokoľvek z manželov.
(3) K výroku o neplatnosti takého manželstva však nedôjde, ak
manžel, ktorý bol v čase uzavretia manželstva maloletý, už dovŕšil
osemnásty rok alebo ak manželka už otehotnela.
(1) Ak manželstvo zaniklo, nemožno ho už vyhlásiť za neplatné.
Ak sa však manželstvo uzavrelo so ženatým mužom alebo s vydatou
ženou alebo medzi príbuznými osobami, možno vysloviť jeho
neplatnosť z úradnej povinnosti i po jeho zániku.
(2) Ak sa konanie o vyhlásení manželstva za neplatné na
žiadosť manžela už začalo, možno neplatnosť manželstva vysloviť
i po smrti manžela druhého.
(3) Po smrti manžela, ktorý podal žiadosť o vyhlásenie
manželstva za neplatné, možno neplatnosť vysloviť aj vtedy, ak
o to požiadajú jeho potomci.
V rozhodnutí vyhlasujúcom manželstvo za neplatné treba
vysloviť, či manželia - alebo ktorý z nich - uzavierajúc
manželstvo nekonali dobromyseľne.
(1) Manželstvo, ktoré bolo vyhlásené za neplatné, považuje sa
za neuzavreté.
(2) O pomere manželov k spoločnému dieťaťu a o majetkových
pomeroch medzi manželmi po vyhlásení manželstva za neplatné platia
však primerane ustanovenia o pomere rozvedených manželov
k spoločnému dieťaťu a o majetkových pomeroch medzi rozvedenými
manželmi.
Časť druhá.
Práva a povinnosti manželov.
V manželstve majú muž i žena rovnaké práva a rovnaké
povinnosti. Sú povinní žiť spolu, byť si verní a vzájomne si
pomáhať.
(1) O podstatných veciach rodiny, založenej ich manželstvom,
rozhodujú manželia vzájomnou dohodou. Ak sa nedohodnú, rozhodne
súd.
(2) Na výkon povolania a na zmenu miesta zamestnania
nepotrebuje žiaden z manželov súhlas druhého manžela.
(1) Snúbenci môžu pri uzavieraní manželstva pred sobášiacim
orgánom súhlasne vyhlásiť, že priezvisko jedného z nich bude
naďalej ich spoločným priezviskom.
(2) Ak si ponechajú snúbenci svoje doterajšie priezviská,
vyhlásia pri uzavretí manželstva, ktoré z ich priezvisk bude
priezviskom detí z tohto manželstva.
Manželstvom vznikne švagrovstvo medzi manželom jedným
a príbuznými manžela druhého; trvá i po zániku manželstva.
O uspokojenie potrieb rodiny manželstvom založenej sú povinní
sa starať obidvaja manželia podľa svojich síl a podľa pomeru
svojich zárobkových a majetkových možností. Poskytovanie
prostriedkov sa môže zčasti alebo celkom vyvážiť osobným výkonom
starostlivosti o deti a spoločnú domácnosť.
Ak jedného z manželov niečo postihne, predpokladá sa, že je
druhý manžel oprávnený konať za neho v obvyklých veciach, najmä
prijímať za neho bežné plnenia.
(1) Aj konanie len jedného z manželov pri obstarávaní
obvyklých vecí rodiny zaväzuje obidvoch manželov rukou spoločnou
a nerozdielnou.
(2) Z dôležitých dôvodov môže však súd na žiadosť jedného
manžela vysloviť, že konania druhého manžela nemajú tento právny
následok. Ak sa zmenia pomery, môže sa taký výrok zrušiť.
(3) Proti inej osobe je vylúčenie vzniku spoločného záväzku
účinné iba vtedy, ak je jej známe.
(1) Imanie, ktoré nadobudne ktorýkoľvek z manželov v čase
trvania manželstva - vyjmúc to, čo nadobudne dedičstvom alebo
darom, a to, čo slúži jeho osobným potrebám alebo výkonu jeho
povolania -, tvorí jeho získaný majetok.
(2) Získané majetky obidvoch manželov sú majetkom im spoločným
(zákonné majetkové spoločenstvo).
Obvyklú správu imania patriaceho do zákonného majetkového
spoločenstva môže vykonávať každý z manželov sám; ak však ide
o vec, ktorá presahuje rámec obvyklej správy, potrebuje súhlas
druhého manžela.
Z imania patriaceho do zákonného majetkového spoločenstva sa
môže domáhať uspokojenia aj veriteľ len jedného z manželov.
(1) Na žiadosť ktoréhokoľvek z manželov môže súd zo závažných
príčin zákonné majetkové spoločenstvo zrušiť.
(2) Zákonné majetkové spoločenstvo zaniká, len čo je niektorý
z manželov pozbavený svojprávnosti.
(1) Len čo zákonné majetkové spoločenstvo zanikne, platia
o imaní, ktoré doň patrilo, primerane ustanovenia
o spoluvlastníctve.
(2) Podiely manželov sú si rovné.
Pri rozdelení imania patriaceho do zákonného majetkového
spoločenstva je každý z manželov povinný nahradiť to, čo sa
z tohto imania vynaložilo na jeho majetok, ktorý do spoločenstva
nepatrí. Na žiadosť niektorého z manželov sa mu nahradí to, čo na
spoločné imanie vynaložil len zo svojho.
(1) Podiel na imaní patriacom do zákonného majetkového
spoločenstva môže sa rozvedenému manželovi, ktorý je vinný
rozvodom, na žiadosť nevinného manžela odňať, ak sa o nadobudnutie
tohto majetku nepričinil vôbec, alebo môže sa snížiť, ak sa
pričinil v miere len nepatrnej. Ak sú rozvodom vinní obidvaja
manželia, upraví súd ich podiely na žiadosť ktoréhokoľvek z nich
tak, aby pomer podielov zodpovedal tomu, ako sa pričinili
o nadobudnutie spoločného majetku.
(2) Pri určení miery pričinenia vezme sa zreteľ i na to, či
niektorý z manželov osobne sa staral o deti a spoločnú domácnosť.
(3) Ak sa manželstvo vyhlási za neplatné a ak sa neuzavrelo
jedným alebo obidvoma manželmi dobromyseľne, platia primerane
ustanovenia predchádzajúcich odsekov.
(1) Manželia sa môžu dohodnúť, že rozsah imania im spoločného
bude iný, než aký je pri zákonnom majetkovom spoločenstve. Aj
správu spoločného imania môžu dohovorom upraviť ináč, než
ustanovuje zákon. Rovnako môžu zákonné majetkové spoločenstvo
vyhradiť až ku dňu zániku manželstva.
(2) Na platnosť takých manželských majetkových dohovorov je
potrebná forma súdnej zápisnice.
(3) Voči inej osobe sa môžu manželia na taký dohovor odvolať
len vtedy, ak je jej známy.
Časť tretia.
Rozvod.
(1) Ak nastal z dôležitých dôvodov medzi manželmi hlboký
a trvalý rozvrat, môže manžel žiadať, aby súd zrušil manželstvo
rozvodom.
(2) Ak majú manželia maloleté deti, nemožno manželstvo
rozvodom zrušiť, ak by to bolo v rozpore so záujmom detí.
(3) Manželstvo nemožno zrušiť rozvodom, ak oň žiada manžel,
ktorý rozvrat výlučne zavinil, ledaže druhý manžel prejaví
s rozvodom súhlas.
(4) Avšak i bez tohto súhlasu môže súd, majúc na zreteli
záujem spoločnosti, zrušiť manželstvo rozvodom vo výnimočných
prípadoch, ak manželia po dlhú dobu spolu nežijú.
(1) V rozhodnutí, ktorým sa manželstvo rozvádza, má sa tiež
vysloviť, či manželia - alebo ktorý z nich - sú rozvodom vinní.
(2) Od výroku o vine treba upustiť, ak o to požiadajú obidvaja
manželia.
V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, treba upraviť aj práva a povinnosti ohľadne dieťaťa
a jeho majetku pre dobu po rozvode.
Manžel, ktorý prijal priezvisko druhého manžela, môže do
pätnásť dní po rozvode oznámiť orgánu poverenému viesť matriky, že
opäť prijíma svoje skoršie priezvisko.
(1) Pokiaľ rozvedený manžel, ktorý nie je rozvodom vinný, nie
je sám schopný uspokojiť svoje osobné potreby, môže žiadať od
druhého manžela, hoci tiež nevinného, aby mu na ich uspokojenie
poskytoval úhradu podľa svojich zárobkových a majetkových
možností.
(2) Ak sú rozvodom vinní obidvaja manželia, môže súd uvedenú
úhradu priznať i vinnému manželovi.
(3) Právo žiadať úhradu osobných potrieb zaniká smrťou manžela
povinného úhradou, okrem prípadu, že ho už skôr uznal alebo že ho
súd priznal. Manžel, ktorý má na úhradu právo, stráca ho, len čo
uzavrie nové manželstvo.
HLAVA DRUHÁ.
Rodičia a deti.
Časť prvá.
Všeobecné ustanovenia.
Rodičia sa starajú o telesný a duševný rozvoj detí, najmä
starajú sa o ich výživu a výchovu tak, aby boly náležite
pripravené prispievať svojou prácou, podľa svojich schopností
a náklonností, na prospech spoločnosti.
(1) Deti majú spoločné priezvisko rodičov alebo priezvisko
jedného z nich.
(2) Ak majú rodičia rôzne priezviská a ak nejde o dieťa,
ktorého priezvisko sa musí určiť dohodou rodičov pri uzavretí ich
manželstva, je ich vecou, aby sa dohodli, či dieťa bude mať
priezvisko otca alebo priezvisko matky. Svoju dohodu oznámia
orgánu poverenému viesť matriky.
(3) Ak sa nedohodnú rodičia o priezvisku dieťaťa alebo ak nie
je známy žiaden z rodičov, určí priezvisko dieťaťa súd.
(1) Ak uzavrú rodičia manželstvo po narodení svojho dieťaťa,
ponesie dieťa priezvisko určené pre ich ostatné deti.
(2) Ak uzavrie manželstvo matka dieťaťa, ktorého otec nie je
známy, môžu manželia pred orgánom povereným viesť matriky súhlasne
vyhlásiť, že priezvisko určené pre ich ostatné deti ponesie i toto
dieťa.
Priezvisko dieťaťa sa nemôže podľa predchádzajúcich ustanovení
zmeniť, len čo dieťa nadobudne plnoletosť.
(1) O výživu a výchovu dieťaťa sú povinní rovnako sa starať
obidvaja rodičia. Poskytovanie prostriedkov na výživu a výchovu
dieťaťa môže sa zčasti alebo celkom vyvážiť osobným výkonom
starostlivosti o dieťa.
(2) Povinnosť výživy trvá, pokiaľ dieťa nie je schopné samo sa
živiť.
(1) Dieťa, ktoré má príjmy z vlastnej práce a žije v spoločnej
domácnosti s rodičmi, je povinné, ak je to potrebné, prispievať na
výživu rodiny.
(2) Dieťa, ktoré je vo výžive rodičov a s nimi aj žije, je
povinné doma pomáhať.
Dohody i súdne rozhodnutia o výžive a výchove dieťaťa môžno
zmeniť, ak sa zmenia pomery.
Časť druhá.
Zistenie otcovstva.
(1) Ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do
uplynutia tristo dní po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení
za neplatné, považuje sa za otca manžel matky.
(2) Ak sa narodí dieťa žene znova vydatej, považuje sa za otca
manžel neskorší, i keď sa dieťa narodilo pred uplynutím tristo dní
po tom, keď jej skoršie manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za
neplatné.
Ináč sa považuje za otca muž, ktorý otcovstvo uzná alebo
ktorého otcovstvo zistí súd.
(1) Otcovstvo možno uznať len so súhlasom matky, ak je nažive.
Matkin súhlas netreba, ak je celkom pozbavená svojprávnosti alebo
ak je zadováženie jej súhlasu spojené s ťažko prekonateľnou
prekážkou.
(2) Uznanie otcovstva sa robí vyhlásením pred súdom alebo pred
orgánom povereným viesť matriky.
Otcovstvo možno uznať i k dieťaťu ešte nenarodenému, ak je už
počaté.
Muž, ktorý otcovstvo uznal, môže ho zaprieť, len keď dieťa
nesplodil a dokiaľ neuplynie šesť mesiacov odo dňa, keď otcovstvo
uznal.
(1) Ak nie je otcovstvo uznané, môže ako dieťa, tak i matka
žiadať, aby otcovstvo zistil súd.
(2) Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa obcoval
v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej než
stoosemdesiat a viac než tristo dní.
(3) Ak nie je domnelý otec nažive, podáva sa žiadosť
o zistenie otcovstva proti jeho opatrovníkovi, ktorého mu súd pre
túto vec ustanoví.
(1) Matkin manžel môže do šesť mesiacov odo dňa, keď sa
dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, na súde zaprieť, že je
jeho otcom.
(2) Ak je manžel celkom pozbavený svojprávnosti pre duševnú
poruchu, ktorá vznikla pred uplynutím zapieracej lehoty, môže
otcovstvo zaprieť jeho zákonný zástupca, a to do šesť mesiacov odo
dňa, keď sa dozvie o narodení dieťaťa, alebo ak vedel o jeho
narodení už skorej, do šesť mesiacov po svojom ustanovení.
(1) Ak sa narodí dieťa v čase medzi stoosemdesiatym dňom od
uzavretia manželstva a tristým dňom po tom, keď manželstvo zaniklo
alebo bolo vyhlásené za neplatné, možno otcovstvo zaprieť len
vtedy, ak je vylúčené, že by matkin manžel mohol byť otcom
dieťaťa.
(2) Ak sa narodí dieťa pred stoosemdesiatym dňom od uzavretia
manželstva, postačí na to, aby sa matkin manžel nepovažoval za
otca, ak zaprie na súde svoje otcovstvo, okrem prípadu, že
s matkou dieťaťa obcoval v čase, od ktorého neprešlo do narodenia
dieťaťa menej než stoosemdesiat a viac než tristo dní, alebo že
pri uzavretí manželstva vedel, že je tehotná.
Manžel ma zapieracie právo voči dieťaťu a matke, ak sú obaja
nažive; ak nežije dieťa, voči matke, a ak nežije matka, voči
dieťaťu. Ak nie je nažive ani dieťa ani matka, toto zapieracie
právo manžel nemá.
Aj matka môže do šesť mesiacov od narodenia dieťaťa zaprieť,
že otcom dieťaťa je jej manžel. Ustanovenia o zapieracom práve
manžela platia tu primerane.
Časť tretia.
Rodičovská moc.
Maloleté deti sú v rodičovskej moci.
Rodičovská moc obsahuje najmä práva a povinnosti rodičov viesť
konanie detí, zastupovať deti a spravovať ich majetok. Treba ju
vykonávať tak, ako to vyžaduje záujem detí a prospech
spoločnosti.
Ak to vyžaduje záujem riadneho výkonu rodičovskej moci, môže
sa každý z rodičov dovolávať pomoci úradov.
(1) Rodičovská moc náleží obom rodičom.
(2) Ak jeden z rodičov nie je nažive, nie je známy alebo nie
je svojprávny, náleží rodičovská moc druhému rodičovi. To isté
platí, ak je jeden z rodičov rodičovskej moci pozbavený alebo ak
jeho rodičovská moc spočíva.
(3) O rodičovskej moci otca, ktorý bol zistený súdne, rozhodne
súd.
Ak nemá rodičovskú moc ani jeden z rodičov alebo ak rodičovská
moc obidvoch rodičov spočíva, ustanoví sa dieťaťu poručník.
(1) Zástupcom dieťaťa, ktoré je v rodičovskej moci obidvoch
rodičov, môže byť ktorýkoľvek z rodičov.
(2) Žiaden z rodičov nemôže však zastúpiť deti, ktoré sú
v jeho rodičovskej moci, ak ide o právne úkony medzi deťmi samými
alebo o právne úkony medzi i len jedným z detí a hoci i len jedným
z rodičov, okrem prípadu, že ide o právny úkon, ktorý je výlučne
na prospech dieťaťa. To isté platí, ak ide o konanie pred súdom
alebo pred úradom.
(3) Ak nemôže dieťa zastúpiť žiaden z rodičov, zastúpi dieťa
opatrovník určený súdom.
(1) Majetok dieťaťa sú rodičia povinní spravovať so
starostlivosťou riadneho hospodára. Ak ide o vec, ktorá presahuje
rámec obvyklého riadneho hospodárenia, nesmú rodičia konať bez
schválenia súdu.
(2) Výnos z majetku dieťaťa slúži výžive a výchove dieťaťa
a jeho súrodencov, ktorí sú s nim spoločne vychovávaní; ak niečo
ostane, použije sa to na ostatné odôvodnené potreby rodiny.
Len čo dieťa dosiahne plnoletosť, odovzdajú mu rodičia
majetok, ktorý spravovali. Sú povinní vydať počet len z kmeňového
imania a len vtedy, keď o to dieťa požiada do roka po skončení
správy.
Ak neplnia rodičia riadne povinnosti plynúce z rodičovskej
moci, urobí súd opatrenia primerané pomerom; najmä môže rodičom
alebo niektorému z nich uložiť obmedzenia, akými je viazaný
poručník, a ak treba, sveriť správu majetku dieťaťa
opatrovníkovi.
(1) Ak nemôžu rodičia vykonávať rodičovskú moc pre prekážku
len dočasnú, môže súd rodičovskú moc nechať spočívať.
(2) Ak bráni výkonu rodičovskej moci trvalá prekážka, ak
zneužívajú rodičia svoju rodičovskú moc alebo ak hrubo zanedbávajú
povinnosti z nej plynúce, súd ich rodičovskej moci pozbaví.
Ak to vyžaduje záujem dieťaťa, zakáže súd rodičom pozbaveným
rodičovskej moci s dieťaťom sa stýkať.
Časť štvrtá.
Osvojenie.
(1) Osvojením vznikne medzi osvojiteľom a osvojencom
taký
pomer, aký je medzi rodičmi a deťmi.
(2) Výrokom súdu, že osvojiteľ bude zapísaný v matrike
namiesto rodičov osvojenca, vznikne medzi osvojencom a osvojiteľom
i jeho príbuznými príbuzenský pomer.
(1) Osvojiť možno len osoby maloleté, a len ak je im osvojenie
na prospech.
(2) Medzi osvojiteľom a osvojencom musí byť primeraný vekový
rozdiel.
(3) Osvojiteľom nemôže byť, kto nie je svojprávny.
(1) Ako spoločné dieťa môžu niekoho osvojiť len manželia.
(2) Ak je osvojiteľ manželom, môže osvojiť len so súhlasom
druhého manžela; tento súhlas netreba, ak je druhý manžel celkom
pozbavený svojprávnosti alebo ak je opatrenie jeho súhlasu spojené
s ťažko prekonateľnou prekážkou.
(1) Osvojenie vznikne súdnym výrokom na žiadosť osvojiteľa.
(2) Na žiadosť osvojiteľa môže súd, majúc na zreteli
záujem
osvojovaného dieťaťa, vysloviť, že osvojiteľ bude zapísaný
v matrike ako otec alebo matka osvojenca namiesto rodičov.
(3) Pre osvojenie, ako i pre výrok podľa odseku 2 je potrebné
privolenie zákonného zástupcu osvojovaného dieťaťa; ak je toto
dieťa v stave posúdiť dosah osvojenia i uvedeného výroku, je
potrebný aj jeho súhlas. Ak sú zákonnými zástupcami osvojovaného
dieťaťa jeho rodičia, nie je potrebné ich privolenie,
a) ak je dieťa po čas najmenej jedného roku v ústavnej
starostlivosti a rodičia oň neprejavia po tento čas žiadny
záujem, alebo
b) ak rodičia neprejavia o dieťa žiadny záujem po dobu najmenej
dvoch rokov, alebo
c) ak rodičia dali privolenie pre osvojenie vopred bez vzťahu
k určitým osvojiteľom; privolenie vopred možno dať len ústne
do zápisnice pred sudcom alebo pred orgánom povereným
starostlivosťou o mládež.
V týchto prípadoch je potrebné privolenie opatrovníka, ktorý bol
osvojovanému dieťaťu ustanovený v konaní o osvojení.
(1) Osvojenec dostane priezvisko podľa osvojiteľa; spoločný
osvojenec manželov dostane priezvisko určené pre ostatné ich deti.
(2) K priezvisku nadobudnutému osvojením môže osvojenec, ak
súhlasí osvojiteľ, pripojiť svoje doterajšie priezvisko.
(1) Osvojením zaniká rodičovská moc rodičov osvojencových,
a ak je osvojenec poručencom, zaniká poručníctvo.
(2) Vyživovacia povinnosť voči osvojencovi v jeho doterajšej
rodine trvá naďalej len potiaľ, pokiaľ iné osoby výživou povinné
nie sú v stave svojej vyživovacej povinnosti urobiť zadosť;
vyživovacia povinnosť osvojenca voči doterajšej rodine zaniká.
(3) Rodičia osvojenca nemajú nárok s osvojencom sa stýkať.
(4) Ak je osvojiteľom manžel (druh) jedného z rodičov
osvojencových, nedotýka sa osvojenie vzťahov medzi osvojencom
a týmto rodičom i jeho príbuznými.
(1) Na návrh osvojiteľa alebo osvojenca môže súd pomer
vzniknutý osvojením z dôležitých dôvodov zrušiť; právne následky
zrušenia nastanú dňom, keď bol návrh podaný.
(2) Ak je osvojenec plnoletý, možno osvojenie zrušiť dohodou
medzi ním a osvojiteľom; dohoda musí mať formu súdnej zápisnice.
Ak dôjde k výroku súdu, že osvojiteľ bude zapísaný v matrike
namiesto rodičov osvojenca, zaniká i vyživovacia povinnosť voči
osvojencovi v jeho doterajšej rodine (§ 68 ods. 2). Ustanovenia
§ 67 ods. 2 a § 69 tu neplatia. Takto vykonané osvojenie nebráni,
aby osvojenec mohol byť opäť osvojený.
Časť piata.
Vyživovacia povinnosť.
(1) Z pomeru príbuzenstva plynie príbuzným v priamom pokolení
vzájomná povinnosť poskytovať si úhradu na osobné potreby
(vyživovacia povinnosť).
(2) Ak niet potomkov, prechádza vyživovacia povinnosť na
predkov. Ak je niekoľko potomkov alebo predkov, majú vyživovaciu
povinnosť príbuzní v stupni bližšom pred príbuznými v stupni
vzdialenejšom.
Ak je viac povinných osôb, ktoré sú príbuzné v tom istom
stupni, sú všetky spoludlžníkmi rukou spoločnou a nerozdielnou,
ale v ich vzájomnom pomere nesie každý taký podiel, aký zodpovedá
pomeru jeho zárobkových a majetkových možností k zárobkovým
a majetkovým možnostiam ostatných.
Nárok na úhradu nákladov na osobné potreby prislúcha
oprávneným osobám, len pokiaľ sú v núdzi. To však neplatí o nároku
maloletých detí proti rodičom.
Rozsah vyživovacej povinnosti určujú jednak odôvodnené potreby
oprávnenej osoby, jednak zárobkové a majetkové možnosti povinnej
osoby.
(1) Ak robí povinná osoba u niekoho iného alebo pre niekoho
iného práce, či trvale alebo občas, platí pre určenie rozsahu jej
vyživovacej povinnosti a pre vymáhanie záväzku ju plniť, že má
priemernú odmenu za práce rovnakého druhu.
(2) Ak sa práce robia u osoby blízkej alebo pre ňu, nemôže
táto osoba namietať, že vyplatila odmenu vopred, ani si nemôže
započítať vzájomnú pohľadávku za povinnú osobu.
Ak ten, kto už bol zaviazaný plniť vyživovaciu povinnosť, sa
v posledných troch rokoch pred tým, než oprávnená osoba žiadala
o určenie tohto záväzku, zriekne právnym úkonom alebo opomenutím
majetkových práv alebo výhod, alebo ak sa vzdá bez dôležitého
dôvodu doterajšieho zamestnania alebo ho zamení za menej výnosné,
berie súd do úvahy pri určení výšky jeho záväzku jeho zárobkové
a majetkové možnosti v čase pred tým, než tak urobil.
(1) Otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je
povinný matke prispieť, ako slušnosť žiada, na úhradu nákladov na
tehotenstvo a zľahnutie, ako i na úhradu jej osobných potrieb za
čas troch mesiacov. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd
otcovu vyživovaciu povinnosť rozšíriť i nad tento čas.
(2) Ak vzniknú matke bez jej viny tehotenstvom alebo zľahnutím
nevyhnutne iné výdavky alebo mimoriadne majetkové ujmy, môže súd
uložiť otcovi dieťaťa, aby prispel i na ich úhradu.
(3) Právo žiadať úhradu nákladov podľa predchádzajúcich
odsekov sa premlčí v troch rokoch odo dňa zľahnutia.
Na zaistenie úhrady týchto nákladov, ako i na zaistenie výživy
dieťaťa za čas troch mesiacov môže súd na návrh tehotnej ženy
predbežným opatrením uložiť tomu, ktorého otcovstvo je
pravdepodobné, aby potrebnú sumu poskytol vopred. Kedy a ako túto
sumu poskytnúť, určí súd.
HLAVA TRETIA.
Poručenstvo.
(1) Poručníctvo nad maloletým vykonáva poručník. Ustanoví ho
súd, len čo sa dozvie, že je tu zákonom uznaný dôvod.
(2) Poručník sa stará o maloletého a jeho majetok namiesto
jeho rodičov. Podlieha pritom dozoru súdu.
Za poručníka nemožno ustanoviť toho, kto nie je svojprávny,
ani toho, kto je pozbavený občianskych práv, ani toho, od ktorého
nemožno dobre očakávať, že bude povinnosti poručníka riadne
plniť.
(1) Ak to nie je v rozpore so záujmami maloletého, ustanoví
súd za poručníka predovšetkým toho, koho označili rodičia, ktorým
náležala rodičovská moc, a ak nebol takto nikto označený, niekoho
z príbuzných alebo z osôb blízkych maloletému alebo jeho rodine.
(2) zrušený od 1.9.1959.
Prijať poručníctvo je čestnou povinnosťou; ospravedlňujú len
dôležité dôvody.
Len čo bude niekto ustanovený poručníkom, složí sľub. Je
povinný ihneď sa poručníctva ujať a vykonávať ho tak dlho, dokiaľ
sa poručenstvo neskončí alebo dokiaľ ho súd od poručníctva
neoslobodí.
Pre poručenstvo platia, ak nie je ďalej uvedené ináč,
primerane ustanovenia o rodičovskej moci.
Vo všetkých dôležitejších veciach, či ide o osobu poručenca
alebo o správu jeho majetku, je poručník povinný vyžiadať si
súhlas súdu.
Poručník nemôže poručenca zastúpiť, ak ide o právne úkony
medzi jeho poručencami navzájom alebo medzi poručníkom alebo jeho
príbuznými v priamom pokolení alebo súrodencami alebo manželom
s jednej strany a jeho poručencom so strany druhej, okrem prípadu,
že ide o právny úkon, ktorý je výlučne na prospech poručenca. To
isté platí, ak ide o konanie pred súdom alebo pred úradom.
Poručník je povinný podávať súdu zprávy o osobe poručenca
a účty zo správy jeho majetku. Súd však môže poručníka oslobodiť
od povinnosti podávať podrobné vyúčtovanie, ak nepresahujú výťažky
z imania pravdepodobné náklady na výchovu a výživu poručenca.
Ak je správa majetku poručenca spojená so značnou námahou,
môže súd poručníkovi na jeho žiadosť priznať z tohto majetku
primeranú odmenu ročne alebo pri skončení správy.
Právo poručenca žiadať od poručníka náhradu škody, ktorú mu
pri výkone poručníctva spôsobil, a právo poručníka žiadať náhradu
nákladov spojených so správou majetku poručenca sa premlčujú
v troch rokoch po skončení poručníkovej správy.
(1) Súd zbaví poručníka poručníctva na jeho žiadosť, ak uvedie
poručník dôležité dôvody.
(2) Súd poručníka odvolá, ak je pre výkon poručníctva
nespôsobilý alebo ak porušuje svoje povinnosti.
Poručník je povinný najneskôr do dvoch mesiacov po skončení
svojho poručníctva predložiť záverečný účet. Od tejto povinnosti
môže súd poručníka oslobodiť.
Záverečné ustanovenia.
Tento zákon nadobúda účinnosť dňom 1. januára 1950; vykonajú
ho všetci členovia vlády.
Opatrenie č. 61/1955
Zb. nadobudlo účinnosť 1. januárom 1956;
vykonajú ho ministri spravodlivosti a financií.
Zákon č. 15/1958
Zb. nadobudol účinnosť 29. májom 1958;
vykonajú ho ministri spravodlivosti, vnútra, zdravotníctva
a školstva a kultúry.
Zákon č. 46/1959 Zb.
nadobudol účinnosť 1. septembrom 1959;
vykonajú ho všetci členovia vlády.
Gottwald v.r.
Dr. John v.r.
Zápotocký v.r.
Široký v.r.
aj za ministra
Dr. Clementisa
Fierlinger v.r.
Dr. Ševčík v.r.,
Dr. Dolanský v.r.
arm. gen. Svoboda v.r.
Dr. Gregor v.r.
Nosek v.r.
Kabeš v.r.
Dr. Nejedlý v.r.
Dr. Čepička v.r.
Kopecký v.r.
Kliment v.r.
Ďuriš v.r.
Krajčír v.r.
Petr v.r.
Dr. Ing. Šlechta v.r.
Dr. Neuman v.r.
Erban v.r.
Plojhar v.r.
Ing. Jankovcová v.r.
Dr. Šrobár v.r.